Magdalena Drahovská, jedna z lektorek kurzu Filmová režie a scenáristika, už jako malá nutila všechny okolo přehrávat scény z filmů. Po vysoké odjela studovat scenáristiku do Londýna, dnes pracuje v TV Nova a vyvíjí vlastní webseriál inspirovaný slovanským folklórem. Svůj první počin zároveň napsala a režíruje.
V tomhle rozhovoru mluví o tom, proč je pro scenáristy důležitý kontakt s realitou natáčení, proč není smart začínat kariéru svým nejmilovanějším scénářem a proč je důležité psát tak, aby ti ostatní rozuměli.
Když se zeptáš dítěte, čím chce být, asi ho rovnou nenapadne scenáristika. Vzpomeneš si na ten první moment, kdy to napadlo tebe?
Divadlo, filmy a televízia ma bavili odkedy si pamätám. Hrať rozprávky, prehrávať scénky z filmov alebo recitovať básničky som nútila mojich kamarátov, spolužiakov, bratrancov a sesternice.
Špecificky scenáristika ma napadla, asi až keď som sa začala o filme vzdelávať. Keď som mala zhruba dvadsať rokov, som v lete absolvovala na VŠMU Letnú školu filmového jazyka, kde som produkčný proces pochopila dosť na to, aby som si vedela povedať, že scenáristika je pre mňa cesta, ako sa k filmu a televízii dostať.
Studovala jsi scenáristiku na London Film Academy. Jak se to stalo a jaké to bylo?
Do Londýna som sa sťahovala po magistrovi, rodičia boli spokojní, že mám titul, tak sa nechali ukecať na to, že pôjdem na rok skúšať byť filmárka. (haha)
LFA bola na to super. Dnes je škola trochu väčšia, ale v roku 2015, keď som tam bola ja, to bola veľmi komorná skúsenosť, kde som nabrala základ svojich filmových kontaktov a kamarátstiev. Do konca roka som mala prvý scenáristický kredit, na krátkom filme Charlie.
Práca na zadaniach z London Film Academy
Zdroj: osobní archiv Magdaleny Drahovské
Absolventská párty v London Film Academy
Zdroj: osobní archiv Magdaleny Drahovské
Momentka z natáčení krátkeho filmu Charlie
Zdroj: osobní archiv Magdaleny Drahovské
Máš za sebou psaní scénářů pro kratší i delší filmy. Co tě baví víc? A jak se liší práce scenáristky na různě dlouhých formátech?
Proces formulovania nápadu je podľa mňa takmer rovnaký pri všetkých formátoch. Rozdiely prichádzajú v prevedení. A tam už nepomôže nič iné, len prax.
Pamätám si, že napísať prvý desaťminútový film mi trvalo tri mesiace. Dnes by som tomu dala možno týždeň – a to by z toho 5 dní bolo čakanie na feedback. (haha)
Epizodické písanie a práca so štruktúrou ma ale veľmi zaujímajú, preto som si vybrala prácu v televízii.
Na které svoje filmy jsi nejvíc hrdá?
Veľmi som oslávila svoj prvý celovečerný filmový kredit, to bol film Excursion. Praktické a finančné obmedzenia, s ktorými som film písala a s ktorými bol točený (podieľala som sa aj na produkcii), pre mňa znamenali, že som naozaj zapojila kreativitu.
Počas štúdia CME content academy som mala možnosť mať doteraz najväčšiu kreatívnu slobodu, a teda aj zodpovednosť. Môj záverečný projekt, ktorý spracovávam do webseries formátu, je prvý môj scenár, ktorý som aj režírovala.
Záber z nového webseries o slovenskej mytológii
Zdroj: osobní archiv Magdaleny Drahovské
Záber z nového webseries o slovenskej mytológii
Zdroj: osobní archiv Magdaleny Drahovské
Záber z nového webseries o slovenskej mytológii
Zdroj: osobní archiv Magdaleny Drahovské
Od ledna pracuješ v TV Nova. Co tě na tom nejvíc baví?
CME Content Academy som skončila v decembri, tam sme v rámci štúdia vyvíjali seriál. Od januára pracujem na TV Nova v oddelení hranej tvorby, ale vo výrobe. Takže moja práca je momentálne viac producentská ako scenáristická.
Na mojej práci je veľmi zaujímavé, že ma dostala priamo k jedným z najväčších televíznych projektov, ktoré sa momentálne v strednej Európe robia. Pre moju kreatívnu prax je veľmi prospešné vidieť, ako celý proces prebieha.
Rozvíjíš tam koncept Slovanská Buffy inspirovaný slovanským folklórem. Proč zrovna tenhle námět?
Tento koncept bol mojou záverečnou prácou pre CME Content Academy. Momentálne pracujem na jeho spracovaní do formy webseries, už mimo CME (teda aj Novy).
Môj presun z Londýna do Prahy bol motivovaný aj túžbou vrátiť sa bližšie domov, ku koreňom. A to sa odráža na tomto námete. Skúma tradície a povesti v modernom svetle a reflektuje, ako ženy ako ja – tak trochu bosorky – zapadajú do miestnej spoločnosti.
Máš za sebou i zkušenost jako script supervisor, díky tomu se dostaneš na plac. Je za tebe fajn, když má scenárista takový přesah?
Je to veľmi dôležité. Papier znesie všetko, natáčať to potom, to je iná kategória. Mať presah do ďalších krokov produkcie a vedieť, čo slová, ktoré napíšeme, znamenajú pre ďalších členov tímu, je kľúčové pre dlhodobú spoluprácu.
Ani neviete, na koľkých produkčných meetingoch som bola, kde sa celý proces zasekol na jednom slove, ktoré scenáristi ani nemuseli písať.
Čistě umělecký scénář, nebo práce na projektu s jasně daným produkčním rámcem? Co máš radši?
Nepíšem scenáre na to, aby boli čítané, ale na to, aby boli produkované. Vždy, keď sa niekto až príliš vyžíva v umeleckosti textu, napadá ma, že mohli radšej písať knihy. Podľa mňa tak vzniká akurát veľa zbytočných frustrácií.
Ale všetci scenáristi sú iní. Niekoho možno baví práve tá frustrácia. (haha)
Kde hledáš inspiraci? A je nějaký motiv nebo téma, ke kterému se ve svých příbězích ráda vracíš?
Inšpirácia si ma vždy nájde, keď treba. Už sme sa navzájom tak trochu skrotili. (haha) Veľmi mi vždy pomôže brainstorming, a to hlavne v tíme.
Rada rozprávam príbehy s troškou tajomstva. Veľa mojich scenárov má ľahký nádych sci-fi alebo fantasy. Trošku únik od reality.
Jasná struktura a rozvrh, čekání na tvůrčí flow, psaní v časových blocích… Každý scenárista si práci organizuje trochu jinak. Jak to máš ty?
Nikdy som nebola tak kreatívne produktívna, ako keď som písala pravidelne. Pandémiu som strávila pravidelným písaním a pravidelnými scenáristickými stretnutiami. Moje portfólio sa za tie dva roky niekoľkokrát znásobilo.
Dodržiavať takúto disciplínu sa ale samozrejme ukázalo ako neudržateľné a dnes píšem len vtedy, keď je niečo potrebné napísať. Prejsť si ale týmto typom kreatívnej disciplíny mi veľmi pomohlo naučiť sa obchádzať kreatívne bloky a nájsť spôsoby, ako sa do kreatívneho flow dostať na počkanie.
Co ti nejvíc otevřelo dveře do filmového světa? Škola, networking, nebo vlastní projekty?
Portfólio. Ja viem, je to frustrujúce, ale najlepšie sa dokazuje, že niečo viem spraviť, keď viem ukázať, že už som niečo podobné spravila.
V tomto veľmi pomohla London Film Academy. Na konci jedného roku som mala napísaných niekoľko krátkych filmov, dva celovečeráky a jeden pilot. Tiež bol jeden môj scenár natočený spolužiakmi a ďalšie dva moji spolužiaci natočili v rámci ďalšieho roku. Bol to veľmi dobrý začiatok.
Co je podle tebe základní skill, který by měl mít každý budoucí scenárista?
Podľa mňa sa veľmi podceňuje schopnosť jasne a jednoznačne komunikovať. Áno, je treba kreativita, áno, je treba vášeň – ale čo spríjemní celý proces najviac, je, ak viete písať jasne a jednoznačne a scenáre sa po vás čítajú ľahko.
A co bys poradila tomu, kdo už třeba v šuplíku svůj scénář má, ale bojí se ho někomu ukázat?
Naučiť sa prijímať kritiku a odmietnutie, predtým, než začnú hľadať feedback na niečo, čo pre nich veľa znamená.
Ak máte ten jeden príbeh, ktorý chcete celý život napísať alebo spracovať, nemyslím si, že by to mal byť váš prvý projekt.
Každý projekt, na ktorom pracujete, pre vás bude niečo znamenať. Ale podľa mňa je jednoduchšie sa naučiť vnímať feedback na projektoch, ktoré sú také menšie srdcovky.
Mať viac textov a projektov veľmi pomáha vedieť, že ak aj tento špecifický nápad nezaujal tohto špecifického človeka, neznamená to, že všetko, čo ste kedy napísali, je bezcenné.
Tohle byla skvělá rada na závěr. Díky za upřímné sdílení a cenné insighty. Uvidíme se na kurzu.