Zuzana se ke knihám pro malé čtenáře*ky dostala přes psaní scénářů dětských televizních programů. Už více než 30 let se pohybuje v médiích, kde vystřídala řadu rolí – od moderování, přes režii až po řízení newsroomů.
Vedle své práce se dlouhodobě věnuje psaní, překládání a čtení knih pro děti a mládež. Své zkušenosti předává dál jako lektorka kurzu o psaní dětských knih.
V rozhovoru přibližuje, čím je tvorba pro děti specifická, na co myslet při zpracování náročných témat, proč potřebují spisovatelé*ky mediální rozhled a jak se do médií dostat.
Ahoj, proč ses rozhodla psát zrovna dětské knihy? Co tě ovlivnilo?
Bola za tým pracovná ponuka – keď som odchádzala z Košíc a presúvala sa do Bratislavy, v Slovenskej televízii, kde som vtedy pracovala, mi šéfka ponúkla pozíciu dramaturgičky v redakcii pre deti.
Tam som však bola zodpovedná za publicistiku a medzinárodnú spoluprácu, ktoré mi boli vždy mimoriadne blízke, nerobila som pôvodnú umeleckú detskú tvorbu. Až keď som z telky odchádzala a školila som v procesoch svoju nástupníčku, moju drahú kolegyňu a priateľku Halku Marčekovú, ponúkla mi, aby som s tímom celkom nepretrhla kontakty a ostala v ňom ako autorka scenárov na voľnej nohe.
Veľmi ma to prekvapilo, pretože s písaním pre deti som nemala ktovie aké skúsenosti. Halka mi tvrdila, že ma to bude baviť – a mala pravdu! Niekoľko rokov som písala detské televízne programy Fidlibum a Fidlibumove rozprávky, bolo to krásne obdobie. Len vďaka nemu som nadobudla dostatok spisovateľského sebavedomia na vlastnú knihu.
Myslíš, že má většinou autor*ka hned jasno, jakou věkovou kategorii chce oslovit, nebo se chvíli hledá?
Nemôžem hovoriť za iných, v mojom prípade o vekovej kategórii rozhoduje námet – a jeho vznik je vždy veľmi nepredvídateľný. Niekedy mi napadne nápad, ktorý sa hodí pre maličké deti, inokedy mi nedá spávať tínedžerský príbeh.
V čem se psaní pro děti nejvíc liší od jiné literatury? Co se podle tebe na začátku nejčastěji podceňuje?
Základom je nepodceniť čitateľa. To, že píšem pre deti, neznamená, že to mám jednoduchšie. Deti sú mimoriadne nekompromisní príjemcovia a keď sa im kniha nezapáči, šmaria ju do kúta a vybavené.
Jak je to s „pohádkami pro dospělé“? Fungují tam podobné principy (archetypy, happy end)?
V rozprávkach pre dospelých býva štruktúra veľmi podobná, ako v detských knihách. Hlavný rozdiel je v hranici, kam môže autor zájsť. Dospelý čitateľ znesie otvorený koniec bez jasného návodu, tiež násilné či sexuálne scény. Sú čitatelia, ktorým viac vyhovuje beznádej, než svetlo na konci tunela.
Na toto všetko však čitateľ musí dozrieť, vekovo, skúsenostne. Pri písaní pre deti, aj keď spracúvame náročné témy, je nádej zásadná.
Vnímáš konkurenci v dětské literatuře jako větší nebo menší než u knih pro dospělé?
Konkurencia je všade veľká, osobne si ju ctím a veľmi rada čítam iných autorov. Vnímam to tak, že dobrá konkurencia posúva aj nás samých.
Říká se „dětská fantasy“ a „dětské sci-fi“, nebo se žánry u dětských knih vnímají trochu jinak?
Prídavok „detský“ chápem ako marketingovú navigáciu, aby sa kupujúci rýchlejšie zorientoval, čo asi v knihe nájde. Predpokladám, že hlavný rozdiel je len v spomínaných hraniciach toho, čo sa v deji odohráva. Asi by sme predškolákovi nechceli ponúkať Hry o tróny a nie všetkých dospelých by bavili upravené komiksové verzie Star Wars s detskými hrdinami.
Aj v týchto žánroch sa však nájde množstvo diel, ktoré majú obrovský vekový presah, ide len o to, čo koho baví a pod akým označením knihu nájde v ponuke. Potom je to už na kníhkupcoch, aby to správne odhadli.
Věnuje se kurz také populárně-naučným knihám pro děti? Jak moc se liší jejich psaní od beletrie?
V kurze sa zmienime aj o tomto žánri s tým, že populárno-náučné texty sa vedia „schovať“ aj do klasických detských príbehov. V detskej literatúre sa všeobecne so vzdelávacími žánrami dá pracovať tvorivejšie. Dospelý už bez problémov znesie nálož faktov. Ak sa ale bavíme o písaní encyklopédií a podobne, tomuto sa v kurze do detailov venovať nebudeme.
Známější bývají spisovatelé*ky knih pro dospělé, ale jak je to s prodeji? V jakých nákladech se dětské knihy obvykle vydávají?
Na Slovensku sa detské knihy vydávajú v stovkách až v pár tisíc kusov kníh na jeden náklad. Veľmi často to býva tak, že ak sa kniha v nižšom náklade na trhu chytí, v krátkej dobe vychádza v dotlači.
Jak pravděpodobné jsou případy, kdy původně dětskou knihu čtou všichni, jako třeba Harryho Pottera? Je možné plánovat už při psaní také oslovení dospělých čtenářů*ek?
Z histórie poznáme množstvo titulov, ktoré oslovili široké spektrum čitateľov, takto na prvú mi napadajú Narnia, Temné hmoty, Plochozem, Pán prsteňov, Harry Potter, Stopárov sprievodca galaxiou, Denník Adriana Mola, Anna zo Zeleného domu, Alica v krajine zázrakov, Matilda, Malé ženy, Tajná záhrada, Ďaleká cesta za domovom… je ich naozaj veľa.
Nemyslím si, že ich autori nejako vopred kalkulovali s vekovým zásahom. Skrátka sa len do hĺbky venovali svojmu námetu, spracovali ho najlepšie ako vedeli a po vydaní už len s úžasom sledovali, ako na ich dielo reagujú čitatelia.
Dá se vůbec úspěšně střídat psaní pro děti s psaním pro dospělé?
Sú autori, ktorí to bez problémov zvládajú, čiže áno, dá sa to.
Čtou dnes děti pořád rády? Vidíš jako spisovatelka nějaké změny v zájmu o dětské knihy?
Sme zahltení správami o tom, ako deti nečítajú, ale moja skúsenosť je iná. Sú deti, ktoré sú mimoriadni čitatelia – takých je najmenej, ale stále existujú a nie je ich viac ako ich bolo napríklad v časoch, keď som bola dieťa ja. Potom je obrovská masa detí, ktoré čítajú občas a vydrží im to zvyčajne do puberty. A nakoniec sú deti, ktorým čítanie ako aktivita nevyhovuje a radšej sa venujú niečomu inému.
Z môjho pohľadu je každý prístup v poriadku a skôr ide o to, akú podporu nájdu malí čitatelia v škole alebo doma. Tu by som trochu obrátila zrkadlo aj na rodičov – darmo budú po deťoch hulákať, že nečítajú, keď ich samých deti doma v živote s knihou nevideli a majú rodičov zažitých len ako tých ľudí, ktorí občas dvihnú oči od displeja na mobile.
Stále vzniká veľa krásnych detských kníh, ktoré sú aktuálne a reflektujú na to, čím deti žijú v tejto dobe. Je z čoho vyberať.
Pracuješ jako šéfredaktorka publicistiky. Co bys poradila autorům*kám? Jak se dostanou do televizního pořadu?
Mať mediálny rozhľad je výhoda každého, kto si buduje vlastnú značku a to aj v prípade silne intelektuálnych aktivít, ako je umenie. Ak umelec chce, aby sa o ňom niekto dozvedel, je preňho dôležité sledovať, kde sa môže prezentovať.
Dnes je to jednoduchšie ako kedysi – značku si mnohí budujú cez sociálne siete. Robia to spôsobom, aký im najviac vyhovuje, nemusia sa nikomu prispôsobovať. Občas ale ani to nestačí a potreba získať širšie publikum ich skôr či neskôr dovedie k médiám.
Mať mediálnu gramotnosť je z môjho pohľadu dôležité pre každého, kto pôsobí na voľnej nohe a chce mať široké dosahy. Pre médiá je základom dobrý príbeh, na ktorom môžu stavať.
Často sa chcú vyhnúť priamej prezentácie diela, pretože to môže byť považované za skrytú reklamu. Dielo sa spomenie popri inom obsahu a ten musí ponúknuť umelec – treba sa nad tým zamyslieť a ponúknuť rôznym médiám rôzny obsah podľa ich zamerania. Kto tomuto porozumie, získa obrovskú výhodu.
Děkujeme za rozhovor a přejeme hodně úspěchů v knižní i televizní tvorbě.