Lektor kurzu Jak napsat scénář má za sebou více než deset let psaní a přes tisíc scénářů různých žánrů a formátů. Podílel se na sedmi celovečerních filmech, jednom divadelním muzikálu a také na seriálech, reality show, videoklipech, reklamách a produktových videích. Pracuje jako scenárista na volné noze, režisér a producent.
V rozhovoru se rozpovídal o tématech, která zajímají každého, kdo píše: jak fungují betačtenáři u scénářů, proč není samozřejmé adaptovat vlastní knihu, jaký je rozdíl mezi filmem a seriálem z pohledu scenáristy, kdo má ve filmu poslední slovo a jestli má v éře AI ještě smysl psát.
Ahoj Tomáši, kdo se vlastně stává scenáristou? Spisovatelé často píšou už od dětství do šuplíku, co dělají malí scenáristi?
Píšu do šuplíku. (úsměv) Myslím, že väčšina scenáristov začína rovnako ako ostatní spisovatelia. Píšu si do šuplíku poviedky, knižky, malé scénky… Čokoľvek im napadne. Scenár je len špecifická forma písania – ale motivácia je v princípe rovnaká. Ide o to, rozpovedať príbeh a previesť ním diváka (alebo čitateľa).
Jak těžký je pro spisovatele začátek scenáristické práce a osvojení si psaní scénářů?
Ako pri väčšine povolaní – začať nie je ťažké, ale majstrovstvo chce čas. Človek musí pochopiť princípy, vypísať sa a urobiť veľké množstvo chýb, aby sa z nich mohol poučiť.
Adaptace pro film vyžaduje určité převyprávění příběhu. Měl by si autor knihy raději napsat scénář sám, ať má na výsledek vliv?
Sú autori, ktorí dokážu napísať geniálny scenár bez prípravy. Mario Puzo, autor Krstného Otca údajne nikdy predtým nenapísal scenár. Dostal za úlohu adaptovať svoje knihy do filmovej podoby a spolupracoval s režisérom Francisom Coppolom, ale nemal scenáristické skúsenosti.
Napriek tomu sa Krstný Otec považuje za jeden z vrcholov kinematografie. Je to ale skôr výnimka ako pravidlo.
Naučiť sa písať scenár síce nie je ťažké – a veľmi pomôže všeobecný literárny talent, ale ako som spomenul, stať sa majstrom vyžaduje aj roky praxe. Pevne verím, že to do konca života stihnem… (úsměv)
Jak se pozná, že je kniha vhodná pro filmovou adaptaci?
Najlepšie tým, že je populárna a čítaná. Prakticky akékoľvek dielo s dejom, úvodom, jadrom a záverom je možné adaptovať do filmovej podoby. Závisí to asi len od kreativity režiséra a scenáristu – a od finančných možností producenta.
Co obrácený postup? Daří se scenáristům psaní knih a touží také po vlastní knize?
Toto neviem posúdiť. Myslím, že sú scenáristi, ktorí pokukujú po písaní vlastnej knižky. Ale písanie knihy podľa filmu nie je veľmi populárne. Možno aj preto, že film je ľahšie stráviteľné médium. Za dve hodiny človek absorbuje celý film, ale na knižku potrebuje oveľa viac času. A v súčasnosti je naša pozornosť čoraz kratšia…
Jaký je vztah filmového režiséra a scenáristy? Odevzdáním scénáře práce končí, nebo pokračuje spoluprací s režisérem?
Líši sa to prípad od prípadu. V mojej skúsenosti existujú režiséri, ktorí po prijatí scenáru (finálnej podoby) už o scenáristovi ani nechcú počuť. A potom sú režiséri, ktorí sú radi, že majú scenáristu aj na pľaci – ak by sa náhodou stalo, že treba niečo prepisovať, dopĺňať alebo meniť (a stáva sa to častejšie, ako by ste čakali).
Ja osobne preferujem úzku spoluprácu s režisérom, pretože sa tak vieme lepšie zladiť a z príbehu na papieri vieme spoločnými silami vyťažiť maximum. Musí ale platiť, že finálne slovo má práve režisér. Filmová tvorba nie je o demokracii. (úsměv)
Má režisér při natáčení volnou kreativní ruku, nebo se pevně drží scénáře?
Odpoveď bude opäť – ako kto. Režisér má relatívne voľnú ruku a jeho úlohou je vdýchnuť príbehu dušu. Stáva sa aj to, že scenár napísaný ako komédiu, režisér pojme ako sociálnu drámu – a príbeh tak dostáva úplne iný rozmer. Niekedy môže a inokedy nemusí fungovať. Ale keďže je režisér na vrchole potravinového reťazca, je rozhodnutie často na ňom.
Co režiséři a psaní scénářů? Je pro ně jednodušší, když si scénář připraví sami?
Je asi oveľa jednoduchšie spracovať vlastný príbeh. Na druhú stranu to ale ide ruka v ruke s istými problémami. Keď človek dlho pracuje na nejakom príbehu, prestáva ho vidieť z nadhľadu. A stáva sa aj to, že keďže si nesie celý kontext v hlave, nemusí si všimnúť ak isté dôležité prvky vypadnú zo scenáru. On ich totiž v hlave má a netuší, že divákovi môžu chýbať.
Ja osobne mám veľmi rád režisérov, ktorí tiež dokážu kvalitne písať – ako napríklad Tarantino, Lucas alebo Ritchie.
Vyžaduje psaní scénářů pro filmy a pro seriály odlišný přístup a jiná řemeslná pravidla?
Sú tam isté odlišnosti, ale veľká časť práce je v podstate rovnaká. Stále píšete príbehy. Stále im ľudia musia rozumieť. Stále chcete emočnú reakciu a angažovanosť divákov… Ale v seriáloch máte napríklad viac času nechať divákov zaľúbiť sa do postáv. Môžete viac preskúmať hĺbku ich charakteru a motivácie. Vo filme musíte ísť rýchlejšie „na vec“.
Jaké jsou scenáristické kariérní začátky? Trvá dlouho než se scenárista prosadí?
Tu by som sa asi opýtal dve doplňujúce otázky. Koľko ľudí poznáte v audiovizuálnom priemysle a ako dobre viete písať? Ja som nepoznal prakticky nikoho, takže mi cesta k prvému scenáru trvala roky. A nehovorím o filme. Hovorím o prvom predanom „scenári“ pre scripted reality show. Sú ale aj scenáristi, ktorí píšu filmy už na vysokej škole…
To čo určite pomáha je „byť pripravený“. Mať v šuflíku niečo naozaj dobré. Ak by sa to aj nemalo točiť, určite to vie urobiť dojem na potenciálnych producentov. Ďalšia vec, ktorá výrazne pomáha je pracovná disciplína. Ak už dostanete šancu niečo napísať, uistite sa, že to urobíte rýchlo a dobre.
Získává scenárista zpětnou vazbu předem, nebo si musí počkat na výsledný film?
Spätnú väzbu dostáva scenárista už aj od režiséra, producenta, hercov a iných členov štábu. Ale na to, či bude film úspešný si žiaľ vždy musí počkať až do kina. Je to ako s hudbou. Nikdy neviete, ktorá skladba bude absolútny hit – môžete len dúfať, a snažiť sa ju urobiť čo najkvalitnejšie.
Autoři knih dnes testují svoje texty na betačtenářích, což u scénáře asi dost dobře nejde?
Ide. Len musíte mať ľudí, ktorí vedia „čítať“ scenáre. Čitateľov, so silnou schopnosťou vizualizácie. Jediný problém je, že počas takéhoto čítania každý z týchto čitateľov „vidí“ vo svojej hlave trošku iný film.
Ale ja mám tiež okruh ľudí, ktorým dávam čítať veci, na ktorých pracujem. Väčšinou si ich šetrím a posielam im až finálnejšiu verziu práve preto, že chcem, aby si ju prečítal niekto s odstupom. Ak by som ich bombardoval každou jednou, bolo by to prakticky to isté, ako keby som si to čítal ja…
Hodně lidí si myslí, že scenáristický kurz je jenom způsob, jak z lidí vytáhnout náměty. Co na to říkáš?
Je úplne normálne, že si ľudia chcú svoje nápady strážiť. Ja osobne som to vnímal dlhé roky rovnako. Dokonca s tým mám priamu skúsenosť. Tento kurz sa ale nezameriava na rozpracovávanie existujúcich námetov a účastníci tak nemusia pracovať „s tým najlepším, čo majú“.
Ide mi o to, naučiť ich základné princípy – pokojne na námetoch, ktoré sú generické a jednoduché, aby potom tieto nástroje vedeli využiť na prácu na vlastných projektoch.
Málo se ví o tom, jak jsou scenáristi u filmu a v televizi placeni. Dostávají třeba procenta z promítání filmu?
Ak by človek chcel vyžiť len z písania celovečerných filmov, musel by ich ročne napísať niekoľko. A musel by ich dostať zaplatené. (úsměv)
Percentá zo zisku sú ťažká téma – niektorí producenti o tom nechcú ani počuť, ale v zahraničí je to bežná prax.
Dostanou se scenáristé ještě k psaní textů pro reklamy, nebo je nahradí AI?
Myslím si, že to bude podobná revolúcia ako v hudbe. Kedysi ste potrebovali dvesto talentovaných ľudí len na to, aby ste si mohli vypočuť nejakú skladbu. Niekto ju musel skomponovať, niekto zahrať. A zladiť taký orchester nebola sranda. Dnes robí hudbu jeden človek na počítači. Je možné, že čoskoro si aj filmy budeme robiť „sólo“. Ale či príbehy bude písať človek alebo stroj…
Neviem. Vyzerá to tak, že sa nástroje AI čoraz rýchlejšie zlepšujú aj v písaní. Ja osobne si ale myslím, že istý „dotyk ľudskosti“ tam ešte nejaký čas bude potrebný, alebo aspoň vyhľadávaný. Ak bude každý používať AI, „osobná tvorba“ bude príjemným spestrením.
AI vstupuje také do tvůrčího psaní. Myslíš, že diváci ocení lidský přínos a bude člověk jako tvůrce stále rozpoznatelný ve filmu?
Dnes si každý môže kúpiť precízne, strojovo vyrobené predmety a tovary – ale časť ľudí stále preferuje „hand made“. Predmety s nedokonalosťami – ale s vlastnou dušou. Istá časť tvorby určite zostane v rukách človeka. Ale aká veľká – to ukáže len čas…