Kaire prázdniny rýchlo ubehli. Semperei s Lyrou jej ukazovali podmorský svet. Bolo to síce trochu nepraktické, ale Kaire to zas až tak veľmi neprekážalo. Kimbra jej vysvetlil, ako si môže prepojiť siltanu, tak, že počula, keď ju šairkovia kontaktovali. Našťastie sa im už nič nestalo. Kaira sa chystala do nuirsy. Veľa kreslila. Jej zápisky boli plné rôznych rastlín, chrobákov, vtákov... Našťastie jej tablet mal dostatočnú pamäť a mala aj náhradné elektronické pero. Nuirsa sa začala a to znamenalo, že Kaira sa k priateľom nedostane. Počas voľna tak nanajvýš do tandru k leikeraiom. K šairkom to bude veľmi nebezpečné. Musí si dávať pozor hlavne na profesora Odanu. Napriek tomu sa na jeho vyučovanie veľmi tešila. Veľa sa na jeho hodinách naučila. A poznatky využívala aj pri pomoci milovaným zvieratám.
Keď prišiel profesor Odana prvý krát na hodinu, všetkých prekvapil. Vyzeral zlomený, celý bol doškriabaný a kríval.
„Dnes sa budeme venovať nebezpečným tvorom tejto planéty. Zirm. Pochopíte, prečo je nevyhnutné, aby ste zostávali v bezpečí jej územia a za žiadnych okolností ho neopúšťali,“ začal svoju prednášku profesor Odana. Kaira spozornela. „Veľmi nebezpečný a neľútostný je had. Doplatili naňho dvaja členovia našej poznávacej expedície. Nestihli utiecť. Zastavila nás rieka. Nemali sme šancu,“ profesorovi Odanovi zlyhal hlas.
„Stačilo skočiť do tej vody,“ povedala Kaira. Profesor sa prudko otočil za jej hlasom a takmer nepríčetne vykríkol.
„Ako to tak asi môžete vedieť, nikdy ste tam nebola. Nezažila ste to! Sú to veľmi nebezpečné a neľútostné tvory. Sú obrovské a rýchle. Andraidčan nemá šancu pred niečím takým utiecť.“
„Prepáčte, profesor, myslím, že som to čítala v nejakej knihe. Ale bezpečne viem, že hady sa boja vody,“ Kaira sa snažila hovoriť pevným hlasom.
„V akej asi knihe ste to čítala? Táto planéta je veľmi nebezpečná. Počas najbližších dní sa bude škola sťahovať na Andraidu,“ hlas profesora Odana znel pre Kairu až príliš kruto.
„Ale, pán profesor, podľa mňa je to úplne zbytočné. Hady žijú od Nuirsy dosť ďaleko....“
„Vážená dáma, tu nejde len o hady. Ale aj o šairkov. Jeden z nich ma schmatol do pazúrov a vliekol preč. Keby som sa mu z nich nevyšmykol a nespadol do vody, bol by som určite skončil na dne jeho žalúdka,“ profesor kričal.
„Ten šairk vám zachránil život,“ zasypela Kaira profesorovi.
„Takže vy si myslíte, že šairkovia, ktorý sa živia inými tvormi, sú schopní...“ Kaira ho však nenechala dohovoriť a vykríkla.
„Samozrejme. Nie sú to bezduché žracie tvory. Majú svoju reč, svoju kultúru a zvyky. Nevrhnú sa len tak na kdekoho aby ho zjedli. A už vôbec na andraidčana!“
Spolužiaci ticho sledovali slovný súboj profesora a Kairy. Profesor si to uvedomil.
„Na mojich hodinách nediskutujem o svojich názoroch. Budeme pokračovať vo výklade. Takže medzi ďalšie tvory, ktoré tu žijú, sú leikerai. Sú to úžasné inteligentné bytosti podobné andraidčanom. S tým rozdielom, že žijú vo vode....“
Na konci hodiny profesor Odana poslal všetkých do svojich izieb. Kaira však musela zostať. Profesor ju najskôr pozoroval, ťažko si vzdychol. „Čo mám s vami robiť, Kaira!?“
„Nechápem, pán profesor.“
„Nuž, po nociach sa túlate po Zirme. Pri vašom návrate do nurisy sa v blízkostiach jej pozemkov vždy zdržiava nejaký šairk. Voľný čas trávite na Zirme. Na Andraidu sa takmer vôbec nevraciate,“ Kaira chcela protestovať, ale profesor Odana jej to nedovolil. „Aj ja milujem zvieratá. Ale moja dôvera má hranice. Kaira, niektoré tvory sú veľmi nebezpečné...“
„Ale šairkovia ľuďom neublížia. Verte mi, nechcel vám ublížiť. Keby áno, nezhodil by vás do vody,“ protestovala Kaira.
„Ako to práve vy môžete vedieť?“ opäť kričal Odana.
„Viem to. Pred tým, ako sa začala nuirsa, stratila som sa tu. Tiež som bola na mieste, kde žijú hady. Ale pamätala som si tú informáciu z knihy, že hady sa boja vody. Dobehla som k rieke a tá ma zachránila,“ Kaira vysvetľovala už opäť tichým hlasom. Odana si unavene sadol. Začal sa smiať, ale jeho smiech bol ako smiech chorého, nepríčetného človeka.
„Takže vy mi tvrdíte, že sme nemali bežať popri rieke, ale skočiť do nej? Že tí andraidčania zomreli zbytočne?“
„Môj otec občas hovorieva, že za nevedomosť a za získanie nových informácií sa platí. Myslím, že...“
„Ale vy...“ chcel protestovať, ale teraz ho nepustila k slovu Kaira.
„Ja som predsa nikto. Ešte sa len učím. A moje poznatky sa s vašimi nedajú porovnať. Je to náhoda, že som vedela práve toto.“
Odana sa zamyslel. Vyzeral veľmi zničený. Ukázal jej, že má ísť. No keď bola vo dverách, zastavil ju.
„Kaira,“ povedal ticho, „viem, že v žiadnej knihe tá informácia nie je. Viem to. Neviem, odkiaľ to viete vy. Ale viem, že mi to teraz nepoviete. Dávajte si však na seba pozor. Nie sú tu andraidčania, ktorí by boli naklonení vašej sympatii so šairkami a s tvormi vôbec. A teraz už choďte.“ Kaira odišla. Videla toho prísneho a energického profesora úplne zlomeného. Zrazu jej ho bolo ľúto. Ale pomôcť mu momentálne nevedela.
V izbe hneď zapla siltanu a varovala šairkov, aby si dávali pozor. Profesor ju pravdepodobne nevaroval len tak. Možno sa niečo chystá. Mala by sa tu poobzerať. Keď jej Sábi potvrdil príjem správy, vybrala sa na prechádzku po budove. Niektoré miestnosti pred lairčanmi zamykali. Možno bude mať šťastie a dozvie sa prečo. Opatrne sa prechádzala po chodbách. Nevidela nič podozrivé. Pre istotu mala v rukách knihu faunológie, aby sa mala na čo vyhovoriť. Za jednými dverami si všimla veľkú miestnosť v ktorej bola klietka a množstvo skúmaviek. Vyzerala, akoby bola pripravená na výskum. Ale čoho? Klietka bola síce veľká, ale šairka by do nej určite nedostali. Na toho bola malá. Ani had by sa tam nezmestil. Naviac bol nielen nebezpečný, ale aj rýchly a žil v zemi. S ním by si určite nikto nevedel poradiť. Možno budú skúmať nejakého kumbuta. Alebo iného, menšieho tvora.
„Čo tu robíte?“ spýtala sa Kairy profesorka Satara. Vyučovala genetiku. Bola veľmi prísna a neznášala zvieratá. Boli jej odporné. Mala dokonca teóriu, ako ich prevychovať.
„Učím sa, pani profesorka,“ povedala ticho Kaira a ukázala jej knihu.
„No, ešte keby to tak bola genetika. Tu však nemáte čo robiť. Choďte sa radšej učiť von.“
„Ale vonku prší, pani profesorka. A mne vyhovuje, keď sa pri učení prechádzam.“
„Tak sa prechádzajte v izbe a netúlajte sa v priestoroch, kde by ste byť nemali,“ Satara sledovala Kairu až kým nezašla. Zvláštne dievča. Učila sa tak, ako by na Zirmu rozhodne medzi tých lenivcov nepatrila. Ktovie, prečo je práve tu, keď má na to, aby študovala na najprestížnejších andraidských nuirsách. Kaira odchádzala do izby. Cestou začula krik. Vychádzal z izby riaditeľa nuirsy. Niečo sa tu deje. Ale netušila čo. Prišla do izby, odložila knihu, keď k nej vtrhol profesor Odana.
„Kaira, viem, že mi neveríte, ale viem aj to, že vy si veľmi vážite všetko živé. Musíte varovať šairkov. Rýchlo,“ profesor Odana Kairu síce prekvapil svojou naliehavosťou, ale nedala sa zaskočiť.
„Neviem o čom hovoríte, pán profesor.“
„Kaira, je to naozaj veľmi dôležité. Môžu im veľmi ublížiť,“ Odana ju schmatol za plecia. „Chcú odchytiť nejaké mláďa na výskum. Profesorka Satara má teóriu, že pokiaľ mláďa prevedie na bylinnú a syntetickú stravu, odbúra genetické predispozície k požieraniu mäsa. Kaira, obaja vieme, čo to pre šairka znamená. Genetiku nezmení tak rýchlo. Ten šairk, ktorého chytia bude odsúdený na istú smrť hladom. Rozumieš, čo ti tým chcem povedať?“
„Áno, profesor. Tušila som, že sa niečo deje. Priateľov som varovala, ale musím ísť k nim osobne, aby som im celú vec objasnila. Musím opustiť nuirsu,“ Kaira sa snažila, aby nebolo cítiť v jej hlase strach, ale práve sa neblysla hereckým umením.
„Tu máš priepustku. Oficiálne si šla na stretnutie s bratom do tandru. Nemalo by to byť podozrivé. Viackrát si sa s ním už takto stretla,“ Odana jej rýchlo podal priepustku. Kaira spustila siltanu. Kimbra sa jej ozval takmer okamžite.
„Braček, na nič sa ma nepýtaj. Oficiálne sa o niekoľko minút stretneme v tandru. V žiadnom prípade ma v najbližších hodinách nekontaktuj. Upozorni aj našich. Potom ti vysvetlím, čo sa deje. A neboj sa, ja som v poriadku.“
„Rozumel som, dávaj na seba pozor, sestrička.“
Kaira sa rozbehla k tandru. Profesor Odana si nervózne prešiel rukou po vlasoch. Teraz musí len čakať, ako to všetko vypáli. Dúfal, že Kaira dobehne včas.