Šmykľavka z blata
Celý týždeň pršalo. Naši kamaráti museli byť ukrytí vo svojich domčekoch. Hneď, ako dážď ustal, myška Ryška sa vybrala na návštevu k veveričke Žofke. Všade bolo blato a mláky. Myška mala veru čo robiť, aby sa nenamočila. Labky mala už celé špinavé od blata. Ku stromu, na ktorom bývala veverička Žofka, viedol malý kopček. Len čo sa naň myška vyškriabala, pošmykla sa, spadla na zadok, ledva si stihla zachytiť chvostík a šmyk – už aj bola zase pod kopčekom. Tak znovu vyliezla na kopček. Pozrela sa dolu... „Nebolo to až také zlé, skúsim ešte raz," povedala si myška, chytila si chvostík a šmyk - letela dolu kopcom ani na sánkach.
„Žofkááá, poď von, pooooď, spravíme si blatovú sánkovačkúúúú," kričí myška Ryška na veveričku, keď sa znova a znova púšťa dolu kopčekom. Veverička vyjde z domčeka a nevie sa na kamarátku vynadívať. Hop – hop a už je dolu pod stromom aj ona. Sadne si na chvostík a šmýýýk – už je aj ona pod kopcom. Prvý krát jej to až tak dobre nešlo, ale na druhý, keď už mala chvostík špinavý od blata, to už išlo výborne. Tak sa tam tie dve jašili, výskali a šmýkali ako keby to bolo uprostred zimy a oni mali sánky. Celé boli od blata zafúľané, ale vôbec im to neprekážalo. Hlavne, že bola zábava.
Aj ježkovi Jožkovi bolo doma smutno a tak sa vybral najskôr za myškou Ryškou. Keď ju doma nenašiel, vedel, že isto iste bude u veveričky Žofky. „Určite sa tie dve už nejako hrajú, krátia si dlhú chvíľu, kým vonku všetko vyschne," pomyslel si ježko a vydal sa na cestu za priateľkami. Skoro mu očká vypadli keď zbadal tie dve ako sa celé zablatené šmýkajú dolu briežkom. „Ahoj Jožko! Pridaj sa k náááám," kričí na ježka veverička Žofka a už aj letí dolu briežkom na svojom chvostíku.
„No to ste si ale vymysleli zábavu," hundre si popod nos ježko a štverá sa na briežok. Vyšiel hore, urobil zo seba pichľavú guľku a spustil sa dolu kopčekom. Ale nešiel tak rýchlo ako jeho kamarátky. Blato sa mu zabáralo hlboko medzi pichliačiky a keď sa konečne dokotúľal dole, ani narovnať sa poriadne nemohol. Všetko to blato mu zostalo na pichľavom chrbátiku. Naviac akurát spoza mrakov vyšlo slniečko a všetko naokolo začalo svojimi teplými lúčmi sušiť. Aj blato medzi ježkovými pichliačikmi. „Čo len teraz so mnou bude," nariekal nešťastný ježko. „Poďme sa umyť ku studničke," navrhla myška Ryška. Tak sa naši traja kamaráti vybrali ku studničke. Ale museli ísť veľmi pomaly, lebo ježka chrbátik veľmi tlačil. Chudák, plakal celou cestou. Keď došli ku studničke, myška s veveričkou sa umyli raz dva. Ale ježkov pichľavý chrbátik nie a nie zbaviť blata. „Čo si ja, neborák, teraz počnem," nariekal ježko. „Neboj sa, niečo určite vymyslíme," chlácholila ho veverička. Obidve kamarátky naberali do labiek vodu a špliechali ju ježkovi medzi pichliačiky. Ale blato nie a nie dostať odtiaľ von. Všetci traja si unavene sadli pri studničku a premýšľali, ako by mohli blato spomedzi pichliačikov vyumývať. „To by chcelo poriadny prúd vody," rozmýšľala nahlas myška Ryška. „Asi ako voda, ktorá tečie do studničky," povedala veverička Žofka. „Ale ja neviem plávať a určite by som sa neudržal uprostred studničky rovno pod prúdom vody," nariekal ježko Jožko.
„No, tomu by sme možno mohli pomôcť," povedala víťazne myška. „Keby sme položili cez studničku konár, ty by si po ňom prešiel až pod prúd vody a poriadne sa ho chytíš..." „... a voda bude na Teba padať a vyplaví všetko blato spomedzi tvojich pichliačikov,'' skočila myške do reči veverička. A už sa aj rozbehla pod stromy hľadať vhodný konár. Myška jej utekala na pomoc, lebo ježko Jožko sa už nevládal ani poriadne hýbať. Spoločne našli konár a dalo im to veru poriadne zabrať, kým ho dostali až ku studničke. Aj sa riadne potrápili, kým ho posunuli tak, že naň padala voda. Ježko Jožko horko - ťažko vyšiel na konár. Poriadne sa držal labkami a nechal na svoj chrbátik padať vodu. Bol to dobrý nápad, ale blato a voda špliechali naokolo, takže tie dve nezbednice boli opäť mokré a aj trošku špinavé. Ale ježko Jožko bol v poriadku a to bolo hlavné. Keď mal ježko chrbátik čistý, zliezol z konára a myška s veveričkou sa znovu umyli. Potom sa už len natiahli na slniečko, aby ich vysušilo.
Ukážka z rozprávok o Bačovi Ondrejovi:
Ako Bača Ondrej vlkovi kožuch oholil
Na jar vám zvyknú mať na salašoch problém. Vlci sú po zime hladní a tak chodia do košiarov robiť galibu. Tu uchmatnú ovečku, tam jahniatko. I prišiel raz Vlčisko do košiara, kde spali ovečky Baču Ondreja. Dunčo ho hneď zavetril a Bača Ondrej hybáj za Dunčom. Veď ho počul štekať a dobre on vedel, čo to znamená.
"Ideš, potvora, od mojich ovečiek!" zaženie sa na vlka bačovskou palicou. Ale vlk sa nedal len tak odohnať. Že tak a tak, celú zimu nemal do čoho zahryznúť, v bruchu má muzikantov a veď len jednu ovečku by rád. "Ja ti dám ovečku," treskne ho Bača Ondrej palicou po kožuchu. "S muzikantami choď na svadby hrávať, ale mojim ovečkám dáš pokoj!"
Vlk videl, že nepochodí a tak sa radšej vrátil do hory. Ale nedalo mu to. Hlad je zlý pán. I prišiel ďalšiu noc. Mal šťastie, lebo vietor fúkal k nemu a tak ho Dunčo nemohol zavetriť. Ale Bača Ondrej spal túto noc pri ovečkách. Vedel on, čo je vlk za paskudu. Vzal si k sebe nožnice, ktorými valasi ovečkám vlnu strihajú a čakal.
Vlka síce nezacítil, ale začul. Ten zlodej si vyhliadol najkrajšiu ovečku. Už už sa chce do nej zahryznúť, keď tu Bača Ondrej hop na vlka. Sadol na neho ani na koňa. Mocne ho drží medzi kolenami a strihá o dušu. Ten zavýjal, metal sa, hrýzol naokolo, len tak sliny fŕkali. Ale Bača Ondrej sa nedal. Vlka vám dohola ostrihal!? Ej veru, zapamätal si ten paskudník, že sa má salašu zďaleka vyhýbať. Zvieratká v lese sa mu ešte dodnes smejú a pripomínajú mu, ako za Baču Ondreja o srsť prišiel.